Keď sme zakladali s Jankou blog, jednou z mojich osobných motivácii bolo písať o knihách. Tak som sa snáď k tomu konečne dostal. Tento rok bol divoký, ale čitateľsky obohacujúci – nakoniec som niečo prečítať stihol.
Dokopy to bolo 20 kníh, z toho 15 som prečítal, 5 počúval. 10 bolo po slovensky, 10 po anglicky. 54 hodín audio kníh, 5000 strán textu (priemerne cca 318 strán na knihu). Viem, nie je to žiaden zázrak. Cítim sa maličký, keď pozerám čitateľské výkony niektorých mojich známych.
Každopádne, toto celé by som chcel zhrnúť najmä kvôli tomu, aby som sa s vami mohol podeliť o tie najväčšie skvosty. Čítal som najmä duchovnú literatúru, sci-fi a o výchove. A samozrejme niekoľko povinných jázd zo Slovenských kútov a hájov. Rád sa podelím s odporúčaniami.
Návrat k najkrajším spomienkam – Duna
Tento rok som sa znovu, ak si dobre pamätám, tak už štvrtýkrát, vrátil k Dune od Franka Herberta. Neodolal som pokušeniu prečítať si znovu pôvodnú ságu, tentokrát už však anglicky. Nakoniec som dal prvé 4 knihy, po Božskom imperátorovi som si musel dať trochu pauzu. Na premýšľanie 🙂
Všetky Duny boli pre mňa očarujúce, asi ako prvýkrát. V angličtine to bolo aj tak trochu nové – najmä som si uvedomil, aký dobrý bol vlastne ten český preklad od vydavateľstva Baronet. Obdivujem niektoré preklady, ale možno je to iba tým, že som to čítal ako prvé.
Všeobecne je pre mňa Duna veľmi silná, nostalgická a proste taká dobrá, že mi popri nej blednú všetky ostatné knihy. Najvýraznejšie ma zasiahla práve 4ka, Božský imperátor Duny. Vždy som k nej mal blízko, ale čítať o nesmiernej hĺbke Leta II. a jeho premene na netvore spomalenej láskou k Hwi Noree – to je fakt sila.
Ak chcete niečo náročné, čo vás prinúti premýšľať snáď úplne o všetkom okolo seba, určite po Dune siahnite. Aspoň po tej pôvodnej. Filmy (a ani ten nový, už tretí) sa na hĺbku Duny jednoducho nechytajú. To sa nedá sfilmovať, snáď najbližie by sa dostal legendárny Jodorowsky.
Knihy o výchove
Výchovné knihy ma samozrejme prirodzene zaujímajú. Minulý rok som sa potešil Slávke Kubíkovej, jej Krotitelia Displejov ma na začiatku roka doviedli ku Hold on to your kids od Gordon Neufeld. Neviem, kedy toto preložia do slovenčiny, ale ak viete po anglicky a máte deti, určite neváhajte.
Kniha hovorí o detskej orietnácii na „rovesníkov“ a škodách, ktoré to spôsobuje. Pre mňa ako fanúšika domáceho vzdelávania to bola samozrejme voda na mlyn, ale to tam autor explicitne neriěsil. To som si už do knihy vložil ja sám. Vidiac nárast rôznych pouličných „gangov“ počas korony mi to príde veľmi aktuálna téma.
Už som si aj myslel, že toto nič neprekoná, ale potom prišlo „How to Talk So Little Kids Will Listen: A Survival Guide to Life with Children Ages 2-7“ od Joanna Faber a Julie King. Nebojte sa, kniha je predsa len dlhšia ako jej názov.
Jej praktickosť a americká bezprostrednosť sa mi páčila – autorky riešili snáď každý problém, na ktorý rodičia narážajú. Prezliekanie, záchvaty hnevu, nespavosť, súperenie medzi súrodencami – a na druhej strane „recept“ v podobe prijímania emócii dieťaťa a práce s nimi.
Nič jednoduché som sa pre seba ale nedozvedel. Deti skutočne nemajú tlačidlo na stíšenie alebo vypnutie a odpovede a riešenia musíme hľadať najmä v sebe, väčšej tvorivosti a menšej lenivosti. Ach jo. Ak chcete vedieť viac, odporúčam. Ideálne na rozoberanie v nejakej skupinke mladých bezradných rodičov.
Povinné jazdy
Na Slovensku vyšlo mnoho skvelých kníh. Tento rok som neodolal viacerým z nich. Lucia Okša a Zuzana Matuščáková dali dohromady skvelý výber príbehov o vyhorení pod názvom „Nevyhorení“. Príbehov je skutočne dosť a sú z rôznych prostredí, kňaza strieda LGBTI aktivistka, vyhoreli vysoko postavení ľudia, ale aj bežné pomáhajúce profesie. A niektoré mi fakt prehovorili do duše, napríklad:
Všetkým vám, ktorí sa pozeráte na hodinky o tretej ráno pri svetle nočnej lampy a ste presvedčení, že ešte hodinku nad knihami zvládnete.
Pre všetkých, ktorí ste nešli na obed, ani na večeru a ešte stále sedíte v kancelárii. Vám všetkým, ktorí opakujete, že práca nepočká a tiež vám, ktorí odkladáte návštevu lekára pre hŕbu povinností.
Prestaňte s tým a majte sa radi.
Akokoľvek silní sa teraz cítite, raz príde moment, keď sa budete cítiť slabí a hlúpi, že ste svojmu telu nedali toľko pozornosti, ako snom a ambíciám. Nečakajte, kým vás život vystraší. Strážte si ho.
Príbeh Vladimíry Marcinkovej, s. 178
Skvelý bol taktiež rozhovor s Vladimírom Krčmérym z dielne Postoja – Radšej znesiem nadávky, ako mať za sebou cintorín. Z knihy som si odniesol aspoň základný vhľad do rôznych epidémii, ale najmä obrovský rešpekt voči pánovi profesorovi.
A určite musím spomenúť dielo Nová šľachta od Miroslava Beblavého. Skvelý prehľad slovenského papalášizmu mi otvoril oči. Kniha je navyše písaná pomerne objektívne. A to hovorím ako niekto, kto Mirovi až tak nefandil. Každopádne je ho škoda.
Text je vyzretý a veľmi dobre sa číta. Napríklad podobne dobre sa mi čítalo Vlastnou Hlavou od Mareka Vagoviča. Ale 2. diel už mi taký „dozretý“ neprišiel. Nová šľachta je za mňa ale určite povinná jazda, ak sa zaujímate o politiku.
Duchovné
Tento rok som v kategórii duchovných kníh nemal až toľko silných titulov – asi by som znovu odporučil Buď, kde si od Štepána Smolena, ku ktorej sa chcem teda čoskoro vrátiť.
Ale spomenul by som určite skvelé kázne od Janka Buca – Život plný lásky. Pán farár z Východnej je úžasný človek a aj vďaka knihe som ho mohol viac spoznať. Vďaka Godzoňákom za jej vydanie 🙂
Najviac poznámok mám učite z „A leader in making“ od Joyce Meyer. Táto americká ohnivá strela napísala knihu štýlom jej vlastným. Vlastne ona tých kníh napísala toľko, že sa mi až krútila hlava. Vďaka jej priamosti ma zasiahlo a nakoplo viacero myšlienok, aj keď niektoré pasáže boli prirodzene slabšie.
Čítaniu zdar
Tak toľko moje tipy. Snáď vás niečo z toho osloví! Možno si aj niečo kúpite, dokonca aj prečítate. Áno, mne kupovanie ide zatiaľ lepšie ako čítanie. Koľko som si vlastne kúpil tento rok kníh?
Počet nepoznám, sumu peňazí áno. 4cifry tá suma nemala, takže je to ešte v norme. Knihy sú určite jeden z výdavkov, ktoré neľutujem, i keď nad mojou nešetrnosťou by Marie Kondo zaplakala.
A navyše, už môžem čítať spolu so synom. Na Vianoce sme veľa času ležali, ja som čítal Vianočné darčeky, Janko kúzelné čítanie. O tom snáď viac nabudúce.
Stále si pred sebou tlačím skvelé knihy, do ktorých neviem preniknúť, niektoré mám dokonca iba požičané. Pokúsim sa tieto resty budúci rok dohnať.
[…] Čitateľský denník 2020 […]